Ako byť príjemným spoločníkom

Bezchybne zvládnutá manipulácia s príborom je základ, ale to najdôležitejšie je brilantná konverzácia. To kvôli nej stolujeme s ostatnými ľuďmi. Hlavné bremeno konverzácie pri stole leží na hostiteľovi. Ak spoločnosť nie je taká veľká, že sme nútení zhovárať sa iba s najbližšími susedmi, malo by ísť o témy, ktoré zaujímajú všetkých pri stole. Stráviť s niekým, koho možno ani dobre nepoznáme, dve hodiny v živom rozhovore a chcieť, aby odchádzal s pocitom príjemného posedenia s nami, je umenie. Témy by sme si mali dôkladne premyslieť, aby boli vhodné k stolu a ostatným umožnili zapojiť sa do rozhovoru, prispieť vlastnými zážitkami, názormi, poznámkami. Dvojhodinový monológ jedného hosťa pri stole porušuje pravidlo o konverzácii. Hostiteľ by mal nadniesť témy, provokovať hostí do debaty otázkami, na ktoré môžu odpovedať. Mali by to byť témy, ktoré sa pre spoločnosť pri stole hodia. Preto by sme si o hosťoch mali vopred zistiť, aké majú záujmy, preferencie, koníčky, zásluhy, aký je ich profesijný profil. Aby sme hosťa potešili, mali by sme rozprávať viac o ňom ako o sebe. Najdôležitejším nástrojom konverzácie sú otázky. Tým, že sa pýtame, dávame najavo záujem o druhého, o jeho názory, informácie o jeho osobe. Otázkami riadime rozhovor a vedieme ho tam, kam potrebujeme.

Pri rozhovore dvoch ľudí, z ktorých jeden rozpráva a druhý počúva, je vždy spokojnejší ten, kto rozpráva, a o to nám ide. Otázky sa môžu týkať čohokoľvek, o čom bude náš spoločník rád rozprávať: jeho práce, života, rodiny, úspechov, cestovania, koníčkov, športu, dovolenky, kultúrnych podujatí, počasia. Okrem toho si pripravíme univerzálne témy týkajúce sa samotného hostiteľa a prostredia, v ktorom sa nachádzame. Môžu to byť zaujímavosti o tunajšej kuchyni, najnovšie udalosti, spoločné profesijné záujmy.

     Dale Carnegie rozpráva príhodu, ako na jednej recepcii oslovil staršieho úspešného podnikateľa mladý muž a položil mu niekoľko otázok. Podnikateľ sa rozhovoril, a keď sa vrátil ku svojej spoločnosti, rozprával ostatným, ako sa s mládencom „dobre porozprávali“, hoci rozprával iba on sám a mladík iba počúval.

Čo je tabu

Konverzovať musíme s ľahkosťou, nepúšťame sa do vášnivých sporov, všetky problémové témy zľahčíme žartom a prejdeme na ďalšie. Buďme pripravení kedykoľvek konverzáciu prerušiť, ak nebude vhodné, aby sme sa bavili: pri prípitkoch počúvame, keď prinášajú ďalší chod, obdivujeme jedlo a jeho úpravu na tanieri, ak niekto významný pri stole nadhodí tému týkajúcu sa všetkých, tiež počúvame. Vynechávame témy, ktoré by mohli byť spoločnosti nepríjemné: politické úvahy, choroby, udalosti rozdeľujúce verejnú mienku. Nemôžeme vedieť, či všetci pri stole majú rovnaký názor.

Spoločníkov pri konverzácii zaručene odradíme, ak budeme rozprávať o sebe. Radšej rozprávajme o iných, zajímajme sa o ich názory, príhody, poznámky. Každý je intuitívne zameraný predovšetkým na seba, na svoje záujmy a potreby, preto ak chceme uspokojiť konverzačné potreby našich spoločníkov, bavme sa o nich, nie o sebe.

      Prieskum spred niekoľkých rokov prezradil najfrekventovanejšie slovo v telefonických rozhovoroch s operátorkami newyorskej ústredne. Bolo to slovo „ja“. Koho hľadáme na skupinovej fotografii ako prvého? Seba. Ktoré články si vyberieme v novinách? Tie, ktoré sa týkajú našich záujmov, potrieb, koníčkov, ostatné si nevšímame.

Komunikácia však má aj svoju neverbálnu zložku – gestá, mimiku, pohľad. Na ňu si musíme dávať ešte väčší pozor ako na slová, ktoré vyslovíme nahlas. Stačí pohľad, nepatrné gesto a nášmu spoločníkovi jasne povieme, čo si o ňom myslíme. Do tejto kategórie patrí aj intonácia, spôsob, akým vyslovujeme vety. Často nevieme zakryť svoju iróniu alebo pohŕdanie; nič z toho ku spoločenskej konverzácii nepatrí.

Konverzácia pri stole by mala byť odľahčená, veselá a vtipná. Jedlo tvorí iba kulisu spoločenského stretnutia.

     Všetko, čo nám kedysi hovorili v matejskej škole pri jedle, boli nezmysly. „Pri jedle sa nerozpráva!“ naopak, jedlo je prostredím pre konverzáciu, nejeme, aby sme na najedli, ale aby sme sa porozprávali s ostatnými pri stole. Mlčať pri jedle je nespoločenské. „Rýchlo jedz!“ Naopak, jeme pomaly, pokojne, tempo prispôsobíme konverzácii a spoločníkom tak, aby sme dojedli spoločne. „Všetko sa musí dojesť!“ Kdeže, spoločenské stolovanie spočíva v tom, že ostatní hostia pri stole sú pre nás dôležitejší ako jedlo, a ak ho necháme na tanieri, dávame najavo, že jedlo nie je to prvoradé, kvôli čomu sme sa pri stole stretli.

Zdroj: Ladislav Špaček – Veľká kniha etikety

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použié iba pre účely spracovania tohoto komentáru. Zásady spracovania osobných údajov