Hranica medzi genialitou a šialenstvom

Kráča genialita ruka v ruke so šialenstvom? Je šialenstvo sprievodným znakom geniality významných a nezabudnuteľných ľudí, ktorí na zemi po sebe zanechali nespočetné množstvo umeleckých, duchovných aj iných hodnôt? Alebo je to tak, že bez istej či úplnej dávky šialenstva by človek ani geniálny byť nemohol? Na tieto otázky sa pokúšali odpovedať mnohí. Aj pokúšať budú. Možno je to otázka pre psychológa či psychiatra. Alebo by sme o tom mohli prestať polemizovať …

Podľa istého výskumu majú tieto dva duševné stavy, ako by sme ich mohli nazvať, k sebe bližšie, než by sme si  mysleli. Na jednej strane genialita symbolizujúca aj tvorivosť, vytváranie niečoho nového a hodnotného a na strane druhej šialenstvo popisované ako sebadeštruktívne správanie odchyľujúce sa od normy.

Vo vedeckých kruhoch je rozšírené všeobecné presvedčenie, že tvoriví či geniálni ľudia majú nízku úroveň filtrovania podnetov, ktoré je pre tvorivého jedinca rovnako dôležité ako jeho sklon ku fantazírovaniu. Osoby postihnuté niektorou duševnou poruchou či chorobou majú rovnako nižšiu úroveň filtrovania podnetov, ktoré sa k nim dostávajú, a teda sú tiež náchylní na fantazírovanie. Z týchto vedeckých pozorovaní možno teda vyvodiť, že geniálni či tvoriví jedinci a jedinci trpiaci psychickými problémami vykazujú v tomto smere identické správanie, znaky. Z tohto teda vyvstáva aj otázka, či by teda mohol existovať nejaký biologický základ zhodný pre oba duševné stavy.

Psychológovia z univerzity v Toronte a na Harvardskej univerzite zase robili výskum, ktorého závery odhalili jednu z biologických zložiek tvorivosti, ktorá je neoddeliteľnou esenciou geniality jedinca. Zhodne tvrdia, že podnety z vonkajšieho prostredia, ktoré sa dostanú k tvorivým jedincom, u nich aj ostávajú, že ich nefiltrujú, ale naopak pracujú s nimi a sústavne ich používajú.

Človek, ktorý je génius, sa nepodriaďuje žiadnym vopred určeným normám, pravidlám či osnove, podľa ktorej by sa mal pri svojom tvorení správať, a nie mu je vlastná ani tzv. povinnosť v podobe pracovnej disciplíny, pretože jeho tvorivá činnosť spočíva iba v ňom samotnom, je spontánna a akoby bola určovaná vyššou mocou.

No aby sme nehovorili len v teoretickej rovine a prešli k praxi, história je plná geniálnych a tvorivých ľudí, umelcov, vedcov, filozofov a iných výnimočných ľudí, ktorí potvrdzujú a podporujú tieto predpoklady a závery vedeckých skúmaní. Ich diela sú prejavom ich veľkého a geniálneho ducha, ktorý bol v mnohých prípadoch aj zatracovaný, zosmiešňovaný či pokladaný za prejav šialenstva. Až po rokoch sa väčšine týchto jedincov dostalo zadosťučinenia v podobe uznania a pochopenia tohto ich kreatívneho a neobyčajného ducha. Michelangelo, Leonardo da Vinci, Picasso v maliarstve, Dostojevskij, Tolstoj, Čechov v spisovateľskej tvorbe, či Mozart, Beethoven, Čajkovskij v hudbe a mnoho ďalších. A to je len zrnko piesku v mori plnom ľudí zmietaných genialitou a šialenstvom.

Géniom vo svojej profesii a dobe bol aj matematik, fyzik a diplomat v jednej osobe Gottfried Wilhelm Leibniz. Jeho tvorivý duch sa prejavil naplno pri písaní Monadológie, ktorá pojednáva o monádach, ktoré predstavujú netelesné substancie pochádzajúce od Boha, medzi ktorými existuje kauzálne pôsobenie, javový svet je tak usporiadaný a organizovaný. Rovnako je prejavom jeho geniality aj objav infinitezimálneho počtu/diferenciálneho a integrálneho počtu. Na neho nadviazal ďalší matematik a filozof Kant, ktorého jeho „šialená genialita“ doviedla k dokončeniu prác na svojich „kritikách“ čistého, praktického zmyslu a súdnosti. A po ňom nasledoval Hegel, ktorý priťahoval študentov z celej Európy na svoje prednášky v Berlíne, keď upútaval ich pozornosť geniálnymi myšlienkami o dialektike, publikovanej aj vo svojej Fenomenológii ducha a v Logike.

Odborníci však pripúšťajú, že najbližšie k súvislosti medzi genialitou a šialenstvom majú práve umelci: spisovatelia, maliari, sochári, hudobní skladatelia a pod. Niekto múdry raz povedal: „Šialené mysle sú niekedy oveľa zaujímavejšie než tie normálne.“

Jedným z najväčších príkladov šialenej a geniálnej mysle v jednom je Pablo Picasso a jeho ženy, ktorých osud bol krutý. Dve jeho ženy trpeli ťažkými psychickými poruchami a ďalšie dve aj spáchali samovraždu. On sám však na tom nebol o nič lepšie. Za svojho života v podstate nebol nikto. Niekým sa stal až o niekoľko desaťročí, ak nie storočí neskôr. Bol pôvodcom nového avantgardného umenia, štýlu, kubizmu. Kubizmus vnímal figúry, krajinu aj predmety v geometrickej forme, kockách, ktoré boli usporiadané tak, aby zobrazované predmety ukazovali zo všetkých strán. Picassov obraz Avignonské slečny vyvolal začiatkom 20. storočia doslova šok. V priebehu španielskej občianskej vojny nadŕžal Picasso republike a slobode, po zbombardovaní Guerniky namaľoval svoj prví politický obraz Guernica, vyjadrujúci protest proti agresii fašistov a proti brutalite vojny, vyžarovala z neho nádej a burcoval k odporu. Picasso chápal umenie ako výkrik, ako prostriedok boja proti vtedajšej štruktúre spoločnosti.

Vincent van Gogh, holandský maliar a jedna z najväčších osobností svetového výtvarného umenia. V relatívne malom časovom rozpätí desiatich rokov vytvoril približne 900 malieb a

1 100 kresieb, z ktorých ale počas života predal iba jeden jediný obraz, a to necelý rok pred svojou samovraždou. Po smrti sa ale preslávil závratnou rýchlosťou, k čomu mu dopomohla najmä výstava v Paríži 11 rokov po jeho smrti. Údajne trpel psychickou poruchou a je známy najmä tým, že si sám urezal kus ľavého ucha. Podľa inej teórie mu kus ucha usekol šabľou pri hádke maliar Paul Gauguin, jeho veľký vzor, a len pred políciou tvrdili, že si ho odrezal sám.

Známymi pacientmi psychiatrov boli aj Byron, Edgar Allan Poe, Nietze, Hemingway, Mark Twain či Gogoľ. Čím to teda bolo, že práve umelci, ktorí trpeli nejakou psychickou poruchou, vytvorili excelentné diela, v ktorých nám ukázali ich „iný“ pohľad na svet a veci v ňom? Existujú aj ľudia, ktorí sú presvedčení, že tieto diela nemohol vytvoriť normálny človek, pretože si nedokážu predstaviť, že by mohol mať taký „zvrátený“ pohľad na svet aký, v danom diele ponúkol. No týchto ľudí spájajú aj iné špecifické znaky, ktoré by sa mohli radiť k ďalším sprievodným znakom „šialeného génia“. Okrem rôznych porúch osobnosti boli títo umelci aj od detstva samotári, mali zvláštne nápady, nebavili ich bežné hry rovesníkov, odlišovali sa od väčšiny, čím veľmi trpeli. Napríklad taký spisovateľ Guy de Maupassant mal panický strach zo samoty, pretože bol presvedčený, že práve v týchto chvíľach k nemu prichádza jeho zlý dvojník.

Náhoda či nie, istotu nemáme ani v jednom. Ale ako teória to rozhodne povzbudzuje naše mysle k istým špekuláciám alebo prinajmenšom k zaujímavým úvahám.

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použié iba pre účely spracovania tohoto komentáru. Zásady spracovania osobných údajov