Prijímací rozhovor

O firme, do ktorej sa chystáme na pohovor či interview, si musíme vopred zistiť čo najviac. Každá spoločnosť má svoju firemnú kultúru a tej by sme sa v prípade, že chceme uspieť, mali vedieť prispôsobiť.

Vystihnime firemnú kultúru

Najskôr nás bude zaujímať, aký je firemný štandard v obliekaní. Dajme si pozor na prvý dojem. Často sa vzpierame podvedomému pocitu hodnotiť človeka, ktorého vidíme prvý raz, iba podľa vonkajších znakov, lebo vieme, že to nemusí byť spravodlivé a objektívne, ale neubránime sa tomu.

Oblečenie, úprava vlasov, čistota a vkus, spôsob, akým prichádzajúci vstúpi do miestnosti, pozdraví a vysloví prvú vetu, často rozhodnú o výsledku prijímacieho pohovoru, prípadne na dlhý čas vymedzia sociálnu pozíciu nového spolupracovníka.

Ak zistíme, že vo firme je štandardom čierny oblek s kravatou pre mužov a kostým pre ženy, neprídeme na pohovor vo vyťahanom svetri a sandáloch. Decentnosťou a striedmosťou nikdy nič nepokazíme. Nech už je náš úzus obliekania akýkoľvek, uprednostníme štýl, ktorý je vo firme, kde sa uchádzame o miesto, bežný. Ak nemáme žiadne informácie o špecifickom štýle obliekania, vyberieme si univerzálny model: muži si oblečú vychádzkový oblek s jednofarebnou košeľou a nevtieravou kravatou, obujú si šnurovacie topánky, budú mať umyté a upravené vlasy a hladko oholenú tvár, prípadne starostlivo pristrihnutú briadku. Ženy si môžu obliecť kostým decentnej farby (čierna, modrá, lososová, bordová, odtiene sivej), blúzku bez vyzývavého výstrihu, pančuchy a lodičky, parfum by mali použiť ľahší, denný, líčenie nenápadné, rovnako ako doplnky.

Ak s určitosťou vieme, že ideme na pohovor do firmy, pre ktorú je typické „free“ oblečenie, môžeme si dovoliť väčšiu voľnosť. Muž by si mal však napriek tomu obliecť sako a nohavice, žena sukňu alebo nohavicový kostým.

Úsmev a istota

Na prijímací pohovor prídeme desať minút skôr, aby sme mali čas na aklimatizáciu a posledné úpravy zovňajšku. Pred vstupom do miestnosti, kde sa koná pohovor, si pripomenieme pravidlo o prvom dojme – ešte raz si skontrolujeme všetky gombíky, zipsy, goliere, prejdeme vreckovkou topánky, vyladíme si duševné rozpoloženie príjemným úsmevom a môžeme vstúpiť do miestnosti. Nemali by sme pôsobiť placho, ale tiež nie nadmieru sebaisto. Skromnosť a rešpekt k predstaviteľom firmy nám v ich očiach rozhodne neuškodia. S úsmevom sa predstavíme, hovoríme nahlas, zreteľne a očami sledujeme všetky osoby v miestnosti. Nevieme predsa, ktorá je tá najdôležitejšia… Potom počkáme, na čo sa nás budú pýtať. Mali by sme odhadnúť, ako dlho odpovedať na otázky. Ak komisiu zasypeme záplavou slov a nenecháme ju položiť ďalšiu otázku, otrávime ju, a všetci budú radi, keď už budeme preč. Z lakonických odpovedí by sa zas nič nedozvedeli, preto volíme približne minútové odpovede, počas ktorých stále sledujeme, či sa pýtajúci nezačínajú nudiť, či ich ešte zaujíma, čo hovoríme, a ako pozorne nás sledujú. Mali by sme rozprávať spisovne, pretože spisovný jazyk je spoločným a univerzálnym dorozumievacím prostriedkom celého nášho jazykového spoločenstva. Myslím tým hovorovú podobu spisovného jazyka, prirodzenú reč, ktorú počujeme napríklad od moderátorov v televízii. Nárečové alebo slangové prvky môžu pôsobiť nedbalo.

Na druhej strane, málokoho uchváti strohý „suchár“, síce profesionálne zdatný, ale uzavretý a smrteľne vážny. Každý šéf posudzuje uchádzača nielen ako odborníka, ale aj ako budúceho kolegu, človeka, s ktorým bude tráviť väčšinu pracovného času. Výhodu majú otvorené a priateľské povahy so zmyslom pre humor.

Hovoríme aj telom

Dávame si pozor na to, ako sedíme. Pohľad na muža rozvaleného v kresle so široko roztiahnutými nohami nevzbudzuje sympatie. Usadíme sa čo najviac dozadu, ale nijako výrazne sa neopierame. Ženy by mali mať ťažisko skôr vpredu a nemali by sa opierať vôbec. Nohy by sme mali mať pri sebe, ženy vždy, aj v nohaviciach, muži nie kŕčovito, ale voľne a prirodzene. Samozrejme, môžeme si prehodiť nohu cez nohu, ale nerobíme to mimovoľne, bez toho, aby sme zvážili, akú krátku máme sukňu, či je naša lodička, ktorú tým vystavíme na obdiv, perfektná, alebo dokonca či nám nevykukne holé lýtko nad horným lemom ponožky. V prípade mužov sa pri prehodení nohy cez nohu niekedy dostáva topánka hornej nohy nebezpečne vysoko, dokonca do blízkosti iných osôb. Nemala by nikdy presahovať úroveň polovice lýtka nohy, ktorá spočíva na zemi. Ak sedíme za stolom, neopierame sa lakťami o dosku stola. Opierame sa o ranu stola v rozmedzí zápästia a polovice predlaktia. Čím viac sa o stôl opierame, tým viac vťahujeme hlavu medzi ramená, predkláňame sa, a tak nechtiac prezrádzame svoju neistotu. Ak sa uchádzame o miesto energického manažéra a posadíme sa takto defenzívne za stôl, strácame šancu.

Najprirodzenejším riešením otázky, čo s rukami, je gestikulácia. Podporuje vnímanie našej reči, dodáva nášmu výkladu dynamiku, pôsobíme živo a prirodzene.

Sympatie by sme mali vzbudiť záujmom o firmu. Dáme síce najavo, že o nej už čo-to vieme, ale dve – tri otázky prezradia, že o nové miesto máme skutočný záujem. Naše otázky by sa aspoň pri prvom pohovore nemali týkať výhod a výšky platu. V serióznej firme je to jedna z prvých informácií, ktoré uchádzač o miesto dostane.

Zdroj: Ladislav Špaček – Veľká kniha etikety

Zdroj: peterbetyar.com, Obrázok: https://www.pexels.com