Spoločenské stolovanie II

Jesť začína vždy žena alebo najváženejšia osoba pri stole, až potom nasledujú ostatní. Pri spoločenskom stolovaní nás nesmie prekvapiť, že hostia si neprajú „dobrú chuť“, nie je to bežné. Bežné je to v domácom prostredí, ale nie pri oficiálnych obedoch alebo večerách. Ak máme na stole položenú sadu viacerých príborov, berieme si ich pri jednotlivých chodoch vždy z vonkajšej strany smerom k tanieru.

V solídnej reštaurácii sa použitý riad po jednotlivých chodoch odnáša celej spoločnosti naraz, obsluha čaká, kým doje posledný hosť. Poslednému pri stole by bolo nepríjemne, keby ostatní už mali chod za sebou, a on by ešte dojedal. To nás zaväzuje, aby sme ostatných príliš nezdržovali. Ak vidíme, že spoločnosť dojedla, zatiaľ čo my sme iba v polovici chodu, pretože sme sa zarozprávali, nedoháňame to hltavým tempom. Odložíme príbor a umožníme tak servírovať ďalší chod.

Sú ľudia, ktorí nedokážu ovládnuť svoju  zvedavosť, aké je jedlo, ktoré si objednal sused či niekto iný pri stole. Ochutnávanie jedál pri spoločenskom stolovaní  je neprístojnosť, ktorej by sme sa mali vyvarovať. Máme porozumenie pre zamilovaný pár, táto forma stolovania je pre nich znásobenie intimity ich spolužitia, ale aj vtedy možno pripustiť iba nenápadné postrčenie kúska jedla tomu druhému po pravici či ľavici. Kúsky jedla si cez stôl v žiadnom prípade nepodávame.

Sme pozornými spoločníkmi, všímame si ostatných a ochotne im pomáhame: podávame soľ, cukor, pri sadaní a vstávaní pomôžeme žene so stoličkou, ak to neurobí čašník, dolievame jej víno, ak sa jej obrúsok zošmykne riskantne nabok, nenápadne jej ho podáme, ak si odkladá sako, pomôžeme jej a podáme ho čašníkovi. Keď počas stolovania žena vstane, nemusia vstať všetci muži pri stole, ale iba jej „garde“, ten, ktorý ju má po svojej pravici.

Kým nemáme vážny dôvod, tak podľa pravidla spoločenského stolovania nevstávame od stola. Do istej miery je to urážka hostiteľa, pretože on vstáva od stola ako prvý. Dôvod môže byť iba jediný: zdravotný. Nemôžeme ísť k vedľajšiemu stolu porozprávať sa s kamarátom, ísť si von zafajčiť či poprechádzať sa pred reštauráciu. Ak by sme veľmi súrne potrebovali odísť na toaletu, povieme „ospravedlňte ma, prosím“ a vstaneme. Vezmeme obrúsok z kolien a položíme ho na stôl vedľa taniera, zasuniete stoličku a môžeme odísť.

Na odchod od stola si musíme vybrať vhodný okamih. Nemôžeme odísť, keď niekto rozpráva zaujímavú príhodu alebo príbeh, ktorý by nás mal zaujímať, a očakáva sa aj naša reakcia. V tom prípade vydržíme, počkáme na pointu a vzdialime sa, keď to nik nebude vnímať ako účelový únik pre nezáujem o spoločnú debatu.

Ak nám počas jedla spadne nôž či vidlička, necháme ich ležať na zemi. Upratovanie po sebe nie je vec hosťa; v tomto momente už nejde o náš príbor, ale o predmet ležiaci na zemi. Nevedeli by sme napokon ani vyriešiť, čo s ním, keď ho zdvihneme. Položiť špinavý nôž na stôl? Držať ho v ruke, kým sa objaví čašník? Nie, necháme ho ležať na zemi a nenápadne požiadame obsluhu, aby nám priniesla nový kus príboru.

S fajčením počkáme až prinesú kávu a digestívum. Fajčiar sa musí ostatných osôb pri stole spýtať, či im cigareta alebo cigara nebude vadiť.

      Ak príde kvetinárka ponúkať hosťom krevety, jediný, kto ich môže odmietnuť, je žena.

Vyrovnávame účet

      Účet zvyčajne platí muž, ale iné opodstatnenie ako tradíciu tento zvyk nemá. Najmä pri spoločných obedoch a večerách manažérov, keď je hostiteľkou žena, je bežné, že účet vyrovná ona. A sme hosťom predložili jedálny lístok bez cien, ale aj v ostatných prípadoch, je vhodné zaplatiť účet mimo stola. Ak máme hostí, ktorých sme pozvali na večeru, je vždy taktnejšie sa vzdialiť a vyrovnať účet v ústraní. Môžeme tak lepšie reagovať na prípadné nezrovnalosti v účte alebo pripojiť k účtu svoju kartu na zľavu. V solídnych reštauráciách nechávame obsluhe prepitné aj keď platíme kartou. Prepitné predstavuje asi desať percent z celkovej sumy na účte; ak necháme viac, vyjadrujeme tým svoju spokojnosť s obsluhou. Môžeme ho pripísať na potvrdenie, ktoré podpisujeme, alebo ho dať v hotovosti. Hotovosť poteší obsluhu oveľa viac ako bezhotovostná čiastka; tá ide na účet majiteľa.

V dobrých reštauráciách prebieha platenie diskrétne. Čašník položí na stôl dosky s účtom a hostiteľ do nich vloží ľubovoľne veľkú bankovku. Nemusí sa ničoho obávať, čašník si nemôže nič nechať bez dovolenia hosťa. Obsluha odnesie dosky s peniazmi a o chvíľu ich prinesie späť s celou vrátenou čiastkou. Hosť si nenápadne vezme peniaze a v doskách ponechá iba toľko, koľko chce dať obsluhe ako prepitné. Potom sa môžu hostia zdvihnúť a odísť, obsluha si dosky vyzdvihne. Ak platíme kartou, vložíme ju do dosiek a potom iba podpíšeme potvrdenie. Zoberieme si kópiu, prípadne aj účet, a do dosiek vložíme pripravenú sumu ako prepitné.

Pri formálnej večeri radšej neriskujeme problémy s málo bežnými jedlami, krevetami, homármi alebo ovocím. Ak si nie sme istí, ako si poradíme s exotickým jedlom, radšej si ho neobjednáme. Na experimentovanie a získavanie skúseností by sme mali využívať návštevy reštaurácií v kruhu priateľov. Mohlo by sa nám napríklad stať to, čo Julii Robertsovej so slimákmi vo filme Pretty Woman, kde ich nazvala „svine klzké“. V priateľskej spoločnosti sa na tom iba dobre pobavíme a máme na čo spomínať. Ak si potom klient, na ktorom nám záleží, objedná slimáky, budeme už mať prax a nič nás nevyvedie z miery.

Zdroj: Ladislav Špaček – Veľká kniha etikety

Zdroj: peterbetyar.com, Obrázok: https://www.pexels.com